Posledné mesiace v roku som plánovala stráviť doma. Tešila som sa na voľné víkendy s rodinou a večery pri sviečkach Až kým som v polovici októbra neobjavila L’eroica running. Bolo rozhodnuté, ide sa do Toskánska!

Ak sa povie Toskánsko, väčšina z nás si asi vybaví nádherné pohľadnicové zábery vlnitých pahorkov, lemované cyprusovými  alejami a kľukaté cesty miznúce v horizonte. V skutočnosti je však Toskánsko veľmi rozmanité – od vysokých hôr na severe až po takmer rovinaté polia na juhu. My sme však mierili do samého srdca Toskánska, do Chianti, kde olej a víno tečú potokom.

Chianti to sú pahorky obrastené viničom a olivovými hájmi. Pomedzi ne sa kľukatia nekonečné cesty, ktoré stúpajú strmo nahor a opäť klesajú do doliny. Na jeseň sa v dolinách prevalujú husté hmly, kým vrcholky pahorkov zalievajú zlatisté lúča slnka.

img-2631

fog

tuscany-landscape10

tuscany-landscape4

Aj v deň preteku sme sa zobudili do hmlistého rána. Vzduch bol svieži a vlhký. Spustili sme sa do doliny, kde sa krčila malebná dedinka Gaiole in Chianti. Na námestí v strede dedinky to žilo už o siedmej. Pred malou pekárničkou postávali v  hlúčikoch bežci a hlasno debatovali. Presunuli sme sa na miesto registrácie vyzdvihnúť si štartové čísla. Pri malom stolíku sedel  dedko a napriek našej snahe dohovoriť sa viacerými jazykmi sa tváril ako hluchonemý. Ožil až vtedy, keď sme zohnali “tlmočníka”. Do dlane nám vysypal niekoľko spiniek a ukázal nám, ako si máme pripnúť štartové čísla. Od nášho “tlmočníka” sme sa rýchlo snažili zistiť niekoľko podstatných informácií, ktoré sme zatiaľ iba tušili. Najdôležitejšia sa týkala trate – very, very hilly! A bolo vymaľované…

O ôsmej štartovali hlavné kategórie – maratónska štafeta (2x21KM), maratón a ultramaratón 65KM. O hodinku neskôr odštartovali nesúťažné behy na 6 a 12 KM a 10KM nordic walking.

Niekoľko prvých kilometrov sme bežali po ceste, ktorá sa vlnila dole kopcom. Netušila som koľko, keďže trať nebola značená. Čím ďalej sme však bežali, tým viac som si uvedomovala, že tie metre budeme musieť niekde vystúpať. A skutočne. Trať sa náhle stočila do pravého uhla a my sme sa začali šplhať strmým svahom. Po pár sto metroch som prešla do kroku. Všetci sme prešli do kroku – niektorí skôr, iní neskôr. Vyšplhali sme sa k občerstvovacej stanici. Na malom stolíku rozložili koláče, chlieb s nutelou, ovocie. Vzala som si pohár vody a spýtala sa na ktorom sme kilometri. Nikto mi nerozumel.  Ach, tí Taliani!  Dopila som vodu a opäť som vyrazila. Pripojil sa ku mne mladý pár. Začali sme sa rozprávať. O behu, o Slovensku aj o Toskánsku… Dozvedela som sa legendu o mníchovi, ktorý kedysi žil v opustenom kláštore, aj o akomsi duchovi, čo v čiernom plášti cvála nocou na bielom koni.  Nakoniec som sa dozvedela aj to, koľko kilometrov sme už zabehli. Vraj sedem. A predo mnou opäť prudký kopec.  Prešla som do kroku. A tak vznikli tieto zábery…

tuscany-landscape7

tuscany-landscape9

tuscany-landscape8tuscany-landscape5tuscany-lanscape11

tuscany-landscape6

Do cieľa som dorazila zďaleka nie prvá, ani posledná. Ktosi ma poslal k malému stolíku do kúta, kde mi miesto medaily strčili do ruky fľašu Chianti. Tak na zdravie! A o rok dovidenia!

Text a foto: obehnisvet.sk

Komentáre