Po vyše roku “motkania” sa ma známy Tomino nahovoril na Barcelonu, na môj prvý polmaratón. Bral som to ako príležitosť urobiť niečo pre seba a nájsť stratenú chuť do behania (ale to by bol iný príbeh). Práve vďaka Tomimu som bol stále v pohybe. A hoci som sa už behaniu nevenoval naplno, tréningy s Tomim ma udržovali v “prevádzkovej teplote”. Keď sa k tomu neskôr pridali aj tréningy s Peťom (ďalší chalan, s ktorým som behával), tak už sa z toho začali rysovať pekné porcie kilometrov. A keď sa tréningy niesli v inom tempe, na aké som bol zvyknutý predtým, kilometre pribúdali jeden za druhým a tie sú rozhodujúce.

 

Pred Barcelonou som absolvoval iba málinko vlastných tréningov. Dve ruky by na počítanie bohate stačili. Termín pretekov sa blížil a tým stúpala aj nervozita. Cieľ bol zabehnúť pod 1:25:00, no keď sa začali “ozývať” bolesti nôh, začali sa vynárať aj pochybnosti. Zvládnem to? Stojí to za tú bolesť? Dá sa takto rýchlo dostať do nejakej slušnej formy? Zrazu stojíte pred schodíkmi stúpajúcimi k dverám lietadla a viete, že všetky pochybnosti sú zbytočné. Motto môjho zamestnávateľa “All in or nothing” sa tu dokonale hodilo. Samotné očakávania boli už len zo samotného letu, keďže to bola moja premiéra vo vzduchu. Čuduj sa svete, zvládol som to bez ujmy na zdraví a hlavne som si to užíval.

 

marato02-1024x262

 

Príchod do Barcelony v nočných hodinách a vedomie blížiaceho sa štartu mi nedalo v noci spať. Keďže sme bývali iba na skok od štartu, ráno sme si vyzdvihli svoje štartovacie balíčky a “zaparkovali” v blízkej kaviarničke na rohu našej ulice. Nervozita sa stále stupňovala. Avšak za okamih som stál v kraťasoch a tričku, tvárou v tvár s Tomim a navzájom sme si priali veľa šťastia. Vybral som sa k svojmu koridoru, kde nás vítal milý pán s úsmevom na tvári. Ešte posledný rýchly strečing a ide sa na to.

 

Vodiči na cieľový čas 1:25:00 stáli viac vpredu, takže po výstrele som sa asi štyri kilometre k nim predieral davom. Mohol som ich mať aj skôr, ale asi všetci poznáte, aké dôsledky môže mať “prepálený” štart, tobôž na polmaratónskej trati. Ako som sa vyhýbal bežcom pred sebou, úskok sem úskok tam, ozvala sa známa bolesť v nohe. Bolesť pretrvávala a do cieľa bolo ešte ďaleko. Snažiť sa bežať už len rovno, to bola mnou naordinovaná stratégia. Dav, ktorý vás ženie vpred, súperi, ktorí sa snažia s vami udržať tempo a bubnujúce skupinky popri trati, to bol ten hnací motor, ktorý nikomu nedovolil zastať. Vždy, keď som okolo tých bubnov prebiehal, až mi naskočila husia koža, v ktorej sa skĺbila eufória, odhodlanie, bolesť a stanovený cieľ.

 

Desiaty kilometer v nohách a mne sa bežalo stále lepšie a lepšie. Opustil som teda skupinku s vodičmi a vydal sa na vlastnú cestu. Najbližší súper bol vždy nová a nová méta, ktorú bolo treba zdolať. A tak som ukrajoval jeden kilák za druhým. Keď som na štrnástom kilometri musel bežať po tieni (áno, 15. február a ja som sa schovával do tieňa), ďakoval som v duchu za super počasie, ktoré nám bolo dopriate. S úsmevom na tvári som opäť míňal bubny a zimomriavky boli na svojom mieste.

 

marato01-1024x262

Štrnásty až šestnásty kilometer sa bežal štýlom tam-späť. Po otočke to bolo ako vbehnúť do iného sveta. Zrazu sa objavili pocity, ktoré som ešte nezažil. Stará dobrá polmaratónska kríza. Bojovať s ňou bola jediná možnosť.

Občerstvovačka tesne po 15. kilometri bola skôr psychologická vzpruha. Schmatol som podávaný pohár mal chuť sa napiť – nikdy predtým som to však v preteku neurobil. Vtedy som si spomenul na osvedčené rady môjho trénera. Dúšok vody a vypláchnuť tak, ako keď si ráno čistíte zuby. “Svätená” voda zabrala. Stále častejšie a častejšie som myslel na cieľovú pásku. Na konci osemnásteho kilometra prišlo nemilé prekvapenie v podobe stupáčika. Aj keď mal možno len dvadsať metrov, rozbehnuté nohy protestovali. Vtedy sa začal naozajstný boj.

 

Stále som sa snažil držať tempo, no už to nebolo zadarmo. Nohy oťažievali, ťažšie sa odliepali od zeme a už ani udýchať to nebola sranda. Posledné kilometre, keď vedľa seba vidíte tú nádheru v podobe mora a paliem, ktoré sa vedľa vás mihajú jedna za druhou, však stáli za to.

 

Blíži sa cieľová rovinka a vy viete, že vodiči na 1:25:00 sú ďaleko za vami. Ale aký bude výsledný čas?! Pozbierate posledné sily a snažíte sa finišovať. Aj napriek tomu sa zdá, že bežíte stále rovnako rýchlo, no dáte do toho všetko. Pretek predsa končí až za cieľovou čiarou. Cieľová brána a na nej svieti čas 1:23:31. Zastavíte. V momente vám skamenejú nohy. Ako vravím, až do posledných síl. Už ani o krok naviac. Ale je to tam.

 

marato04-1024x262

Pomalým a roztraseným krokom sa vyberiete ďalej. Voda, ovocie, ISO drinky sa vám núkajú postupne ako kráčate. Pocit dobre odvedenej práce, za ktorú poďakujete aj vodičovi. Zaslúžená medaila, ktorú vám s úsmevom zavesia na krk, samozrejme selfie nemôže chýbať a kamaráti, do ktorých opatery sa zveríte. Nezabúdajme na otlaky, tie sa pripomenú ešte aj neskôr.

 

Všetko však dopadlo dobre. Počasie ideálne, 13 – 15 stupňov, prialo dobrým výkonom. Trať bez zbytočných prevýšení vyhovuje bývalému dráhovému bežcovi. Bubny, ktoré rozprúdia krv hneď ako ich začujete. Splnený cieľ s oficiálnym časom 1:22:56. Davy fanúšikov a v neposlednom rade partia kamarátov, s ktorými si vychutnáte krásy mesta ešte pár dní.

Prvý polmaratón teda stál za to!

Pre Obehni svet napísal Ján Domőny
Foto: Zurich Marató Barcelona

 

Ján Domőny

Komentáre